BLOG

Ako som sa stala učiteľkou a prečo som vymyslela online škôlku

Keďže som na základnej škole ešte netušila, čím by som chcela byť, vybrala som sa na gymnázium. Väčšina učiteliek v MŠ sú práve tie, ktoré majú strednú pedagogickú školu a k deťom ich to ťahá od malička. Ja som popravde  v takom 2. ročníku na gympli ani len netušila, kam moja cesta povedie.

Na základnej i strednej škole som mala mnoho učiteľov. Lepších, horších. I takých, ktorí vo mne niečo zanechali. Niekto viac, niekto menej. Niektorí svoju prácu robili s odhodlaním aj napriek situácii v školstve, s nie najlepšími finančnými podmienkami, chabým vybavením a povedzme si rovno v škole plnej pubertiakov svoju robotu vykonávať ešte aj s úsmevom je obdivuhodné. A aj vďaka nim, tým svetlým výnimkám a ich odhodlaniu a postoju som sa nakoniec rozhodla byť učiteľkou. Uvedomila som si totiž, že ak ešte sú aj učitelia, ktorí svoju prácu robia radi a deťom/študentom skutočne odovzdávajú samých seba, tak na tom tento svet ešte nie je až tak zle.
Pri rozhodovaní či idem na pedagogickú fakultu alebo radšej študovať slovenský jazyk som dala na svoju intuíciu a pobrala sa do Prešova. Tam som bola rok na dennom štúdiu,ale keďže sme niekedy mali 4 prednášky, niekedy 1 za deň, prišlo mi to ako strata času. Nebývala som totiž na intráku, ale s terajším manželom na byte a ani jeden z nás nebol disco typ (už), tak sme si po roku povedali, že to tam balíme. No a keďže najlepšia je predsa len prax, tak som sa dala na externé štúdium a vystriedala hneď niekoľko zamestnaní – v centre voľného času, v ŠKD na ZŠ a v MŠ. To mi umožnilo rozhodnúť sa, čo po bakalárovi. Či idem skôr cestou základnej školy alebo tej materskej.

Rodený „menežér“ sa vo mne nezaprel a rozhodla som sa ísť ďalej na predškolskú pedagogiku, čo mi dalo možnosť v budúcnosti sa uplatniť ako riadiaci pracovník v školstve alebo v štátnej školskej inšpekcii.Ešte stále si totiž myslím, že práve to je prvý krok ako zmeniť pohľad rodičov a celej spoločnosti na materskú školu.

Nie prísť do zamestnania a odkrútiť si pár hodín, na konci mesiaca sa zhroziť z výplatnej pásky, ponadávať na vedenie, na ministra a pokračovať ďalej takto rok, dva, tri, desať, tridsať. Vždy si však povedať ,,neboj sa to vydržíš robíš to pre tie deti a to sa oplatí,, áno oplatí, ale efektívnejšie by to bolo, ak by si to uvedomili v budúcnosti aj tie deti. Preto som mala pocit, že s tým treba niečo robiť a to sa z inej pozície ako vedúcej ani nedá. 

Počas môjho štúdia na vysokej škole som prišla do kontaktu s neuveriteľne odhodlanými profesorkami a profesormi, ktorí svoju prácu doslova milovali.Neučili a neodkrútili si svoju robotu len aby bolo, ale odovzdávali informácie a skúsenosti skutočne od srdca. Samozrejme, nedá sa to povedať o každom, ale stačilo zopár takých a prevŕšilo to tých, ktorí boli presným opakom. 

Za tie roky vysokej školy som sa vydala a porodila dve deti, druhého syna mesiac po štátniciach, no ale ani jeden z týchto profesorov mi nedal žiadnu úľavu, ba naopak ešte v 8.mesiaci som behala po exkurziách, písala diplomovku, robila výskum a doma som mala 1,5 ročného syna. Bolo to ťažké, nebudem sa tváriť, že moja psychika ešte viac neutrpela🤦‍♀️😁.  Ale aj keď som z toho vtedy bola unavená, tak teraz som vďačná, že som to všetko absolvovala, pretože aj tieto exkurzie vo mne zanechali určité presvedčenie o tom, že ak človek chce, tak sa to dá.

Videla som veľké rozdiely vo fungovaní niektorých materských škôl, vo  vedení, vo vybavení. Razím si takú teóriu, že sa netreba pred problémami schovávať a byť spokojný s tým ako to je, ale ak máme možnosti ako to zmeniť, tak to proste zmeňme a ak tie možnosti nemáme, tak si ich jednoducho vytvorme. Ja tých možností ako niečo zmeniť z materskej dovolenky veľmi nemám. Preto som si to vymyslela inak a to takýmto spôsobom.

Vytvorila som si stránku, kde chcem dávať pre mňa potrebné dokumenty a knihy, niečo, čo by mala alebo mohla poznať každá učiteľka v materskej škole. Alebo aspoň o tom niekedy počuť. Veci, ktoré sa hodia učiteľkám, študentkám ale možno aj len tak rodičovi. Píšem tiež články, ktoré možno budú niekoho inšpirovať a možno sa vďaka nim pozrie inak na naše materské školy, na pedagógov, na svoje dieťa, na systém. 

No a v neposlednom rade a to je moja snaha o určitú zmenu z pohodlia domova, chcela som ukázať rodičom rôzne aktivity, ktoré sa s deťmi dajú robiť z materiálov, ktoré majú bežne doma, ale aj z tých, ktoré doma nemajú a pôjdu ich s deťmi nakúpiť, nie hračky, nie oblečenie, ale práve veci na tvorivú činnosť. Pri ktorej sa dá toľko toho rozvíjať a naučiť.

Súčasťou ďalšej mojej snahy ako niečo zmeniť je tiež online poradňa najmä pre rodičov. Mnoho rodičov si totiž povie, že niečo nemá zmysel, že sa to nedá, nebudú to skúšať, moje dieťa to nevie, ja mám iné dieťa, moje dieťa je zlé, nepočúva… A možno niekedy stačí iba zmeniť spôsob, povedať tie správne slová či jednoducho tak netlačiť na pílu a použiť tú správnu motiváciu. A to všetko sa im budem snažiť pomôcť zmeniť. Teším sa z tohto projektu a verím, že bude mať zmysel. R.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *