Prečo učiť deti úcte k starším?
Úcta k starším by mala byť samozrejmosťou. Nielen v autobuse, obchode či v škole. Úcta k starším by mala byť samozrejmosťou najmä v rodine. Základom výchovy by mala byť úcta k samotným rodičom. Veď len vtedy, keď má dieťa úctu k rodičom, môže prejavovať úctu k starým rodičom, k učiteľom, k rodinným príslušníkom a k ostatným ľuďom. Ale ako má byť dieťa úctivé a zdvorilé, ako sa má naučiť pomáhať nielen rodine ale i slabším cudzím ľuďom ak to nevidí u nás – rodičov?
V dnešnom čudnom svete však mnohí preferujú viac egocentrizmus,pýchu samotu a ľudí si od seba skôr odháňajú, stavajú si vysoké múry a keby bola možnosť najradšej by sa odsťahovali tam, kde ich nikto nenájde, a kde od nich nikto nebude žiadať žiadnu pomoc. A už vôbec by nepomohli bez požiadania, veď predsa ten, čo o pomoc nežiada, tak pomoc nepotrebuje. Zamknem dvere, zavriem oči, nič nepočujem, nič nevidím. Nepotrebujem nikoho(zatiaľ), tak ani on mňa nie? Hovorím… egocentrizmus.
Ako ideme teda učiť naše deti k úcte, pokore a vzájomnej pomoci, ako z neho chceme vychovať dobrého človeka, ak ním nie sme my samy?
Aj preto v detských kolektívoch, školách či na detskom ihrisku narastá súperenie, šikana, agresia, upadajú skutočné priateľstvá, pochopenie, ľudskosť. Keď upadá ľudskosť u nevinných stvorení akými sú deti, ak upadá pochopenie, radosť z pomoci u malých detí, tak ako to potom môže vyzerať lepšie vo svete dospelých?
Táto bohužiaľ realita sa odvíja od výchovy v rodine. Deti sa nerodia so zlosťou v sebe a ani s tým, že by chceli niekomu ubližovať, znevažovať ho, robiť zle. Práve naopak. Sú veľmi citlivými a empatickými bytosťami, ktoré veľmi ľahko sformuje ich prostredie, situácie, v ktorých žijú a spôsoby správania sa ľudí, s ktorými sa bežne stretávajú a najmä, s ktorými žijú v jednej domácnosti. Ak chcete, aby boli vaše deti zdvorilé, úctivé, vážili si ľudí i veci, v prvom rade musíte začať od seba. Ukážte im, že si vážite ostatných ľudí, že prejavujete úctu k najbližším, že sa viete radovať z úspechov a šťastia iných. Deti, ktoré sú vedené k úcte, k nesebeckosti a empatiu majú vyššie sebavedomie, lepšie odolávajú stresu a tiež majú lepšie komunikačné a spoločenské zručnosti. Dokážu si vybudovať zdravý vzťah k okoliu, k rodine, priateľom, známym či k spolužiakom a vďaka nim celý život prosperovať.
Ja sa snažím mojim deťom ukázať, že si v živote vážim ľudí a to najmä starších ĺudí , ľudí, ktorí sú k nám milí , dobrosrdeční, takých, ktorí nám pomáhajú či už ide o starých rodičov alebo iných členov rodiny alebo i starších ľudí , ktorí sú pre nás síce cudzími, avšak nám nijak neublížili, ale ani nepomohli, naopak častokrát pomoc potrebujú oni.
Starší ľudia i keď majú častokrát odlišné názory či spôsoby nás mladších v živote naozaj aj napriek tomu potrebujú.
Aj naše deti nám častokrát oponujú, neposlúchajú, plačú, kričia a rovnako sa o nich ďalej staráme a máme ich radi. Deťom je potrebné preto vysvetľovať a ukazovať im na našich skutkoch, že odlišnosť názorov či generačný rozdiel nie je chyba a dôvod na neúctu, ale že je to prirodzené, prirodzený chod spoločnosti a nie dôvod na odsunúť ie starých ľudí do zabudutia. Každý človek si jednoducho v živote niečim prešiel, niečo si zažil , niečo ho sformovalo do podoby v akej je a má názory a spôsoby aké nadobudol svojimi skúsenosťami či zážitkami, dobrými i tými zlými. Starší ľudia si od nás zaslúžia pochopenie, rešpekt a úctu. Častokrát im stačí úsmev, krátka návšteva či maličkosť od nás, ktorou im ukážeme, že nám v živote nie sú na príťaž , ale že si ich naopak vážime a sme radi, že sú medzi nami.
Nezabúdajme – každý z nás raz bude starým zraniteľným človekom , správajme sa preto k ľuďom tak, ako chceme, aby nám to bolo v živote raz opätované.
Ak ste si teda počas čítania spomenuli na niekoho v rodine, tak urobte to málo čo môžete a potešte ho návštevou, v tejto dobe aspoň telefonátom či drobnosťou, pripomeňte ich svojim deťom, porozprávajte im o nich.
Ak chcete pomôcť aj ľuďom, ktorí sú opustenejší a žijú v domovoch, zapojte sa do akcie „Koľko lásky sa zmestí do krabice od topánok? “ ako my. Verte, že týchto ľudí poteší Váš darček nech je to čokoľvek.
Aj my sme sa opäť zapojili do tejto akcie. Naplnili sme krabice drobnosťami a odovzdali ich dobrovoľníkom, aby potešili starkých v domove dôchodcov. Samozrejme hovorím my, pretože mi pri tom asistovali ako inak moje deti.
A teda pomáhal hlavne starší syn, ktorému som popritom vysvetľovala aké dôležité je nezabúdať a pomáhať tým, čo majú menej ako my alebo tým, čo sú osamelí, a že aj tych pár drobností niekomu vyčaruje úsmev na tvári . Spoločne sme do krabice vkladali napr. hrnček a čaje, kde Filipko s úsmevom hovoril ako si nejaká babka a dedko urobí čajík a bude im tepľúčko. Taktiež sme im poslali pohľadnicu či pridali niečo sladké, voňavú sviečku a Filipko chcel pridať aj autíčko, lebo ich má vraj veľa – čo znamená, že podstatu rýchlo pochopil a hneď chcel dať zo svojho prebytku ♥️, ale vysvetlila som mu, že to môže darovať nabudúce, ak budeme pomáhať detičkám. Po dobalení ocko krabice odniesol a Filipko prišiel za mnou a povedal mi, že teraz budú ľudia šťastní.🙂
A to mi stačí. Moje dieťa sa zaujíma o šťastie a radosť iných. Dúfam, že mu to vydrží celý život, ja ho k tomu budem viesť celý ten môj život.❤️
Nuž, minimálne dvaja ľudia, ktorým naše krabičky pôjdu budú určite potešení a možno aj vďaka nám budú mať krajšie Vianoce. A stačilo tak málo. Totižto, vždy stačí, tak málo. Chýba len vôľa, chuť a pokora.
