Historický a súčasný kontext predškolskej pedagogiky
Dejiny (história) pedagogiky patria do sústavy pedagogických vied. Predmetom ich skúmania je vývoj výchovno-vzdelávacej sústavy a pedagogickej teórie v rozličných obdobiach spoločenského vývoja. Každá jeho etapa je článkom nepretržitej reťaze, ktorá je so svojimi koreňmi zakotvená v minulosti a smeruje j budúcnosti.
Jednu zo súčastí dejín pedagogiky tvoria dejiny predškolskej pedagogiky, ktoré skúmajú ako sa počas historického vývoja menila teória a prax rodinnej a inštitucionálnej výchovy detí od narodenia do 6-7 rokov. Dejiny predškolskej pedagogiky zahrňujú rozsiahlu oblasť skúmania. Zameriavajú sa hlavne na:
- Vzťah spoločnosti k dieťaťu v rozmanitých historických obdobiach,
- Ciele, obsah, metódy a organizáciu inštitucionálnej a rodinnej predškolskej výchovy,
- Funkciu predškolskej výchovy v rámci celoživotného vzdelávania,
- Úlohy a vzdelávanie učiteľky materskej školy,
Výchova v prvotnopospolnej spoločnosti
Dozvedáme sa o nej len z archeologických vykopávok a z etnografických výskumov primitívnych kmeňov, ktoré dodnes žijú na rozličných miestach zemegule (Indiáni, Eskimáci). Výchova detí a mládeže bola záležitosťou celého spoločenstva. Prostredníctvom nej sa mládeži odovzdávali sociálne skúsenosti nevyhnutné pre prežitie kmeňa. Deti si osvojovali poznatky a zručnosti potrebné na lov zveri a rýb, na prípravu jedla a odevu i nástrojov všetkého druhu. Učili sa pozorne a presne pozorovať prírodu , ako aj nadobúdať telesnú zdatnosť a vytrvalosť. Mravná výchova kládla dôraz na zmysel pre povinnosť, úctu k starším, pohostinnosť, spravodlivosť, trpezlivosť a statočnosť. Deti vyrastali bez prísnej disciplíny, nebili ich ani nekarhali tvrdými slovami. Rodičia sa k nim správali láskyplne a s vážnosťou ako k budúcim členom svojho spoločenstva.
Výchova v otrokárskej spoločnosti
Združovanie primitívnych skupín a ich usadzovanie vyvolali zložitejšiu spoločenskú organizáciu, založenú na deľbe práce a rozdeľovanie ľudí na vládnucich a podriadených. Najstaršie staroveké civilizácie vznikali v úrodných údoliach riek (Níl, Tigris, Eufrat), z miest vyrástli štáty (Sumerov, Egypťanov), v ktorých despotický panovník a kňazi vládli masám neslobodných otrokov. Nerovnosť ľudí, podmienená rozdelením spoločnosti na triedy, prejavovala sa aj pri výchove.
Výchova chlapcov sa odlišovala od výchovy dievčat. Rozdiely vyplývali z odlišného postavenia mužov a žien v spoločnosti. Už narodenie syna sa hodnotilo vyššie ako narodenie dcéry. O deti sa v prvých rokoch života starala matka, od 7. roku chlapcov vychovával chlapcov otec alebo vychovávateľ doma, v súkromných školách. Postavenie dieťaťa bolo u rôznych národov rôzne – napríklad Egypťania a Židia pokladali dieťa za dar od boha, Feničania naopak ich bohom obetovali. Tam, kde sa prejavovala úcta k človeku a k životu, prejavovala sa aj úcta k dieťaťu. U Grékov sa vyvinuli 2 typy výchovy:
- Spartská – organizoval ju štát, smerovala k príprave zdatných a mravne vyspelých vojakov. Najväčšie cnosti – statočnosť, zdatnosť, oddanosť vlasti. V Sparte deti nepatrili rodičom, ale spoločnosti. Každé narodené dieťa ohodnotili najstarší predstavitelia obce, či je mocné, schopné výchovy alebo nie. Neduživé dieťa hodili do priepasti Apothety lebo preň i pre spoločnosť to bolo lepšie, než aby sa z neho vyvinul mrzák, slabý človek. Uznanie práva na život závisel od rozhodnutia predstaviteľov obce.
- Aténska – bola vecou rodiny i spoločnosti. Jej cieľom bolo dosiahnuť harmonický rozvoj tela i ducha človeka, smerujúceho k ideálu kalokagatie – jednoty krásy a dobra. Deti slobodných občanov do 7. roku vychovávali v rodine. Základné vzdelanie nadobudli v školách gramatikov a gitaristov, v strednej škole – GYMNAZION sa študovala gramatika, literatúra, geometria, dialektika, logika. Na výchovu telesnej zdatnosti bola určená palaistra. Najvyššie vzdelanie poskytovali školy, ktoré založili vynikajúci filozofi – Platónova Akadémia, Aristotelovo Lýceum.
V 5. storočí p. n. l. vzniklo v Aténach učiteľské povolanie ako samostatná profesia.
Začiatky teórie predškolskej výchovy
Teoretické myšlienky o výchove a vzdelávaní nachádzame v antických filozofických spisoch. Medzi najvýznamnejších filozofov, ktorých diela ovplyvnili ďalší vývoj filozofického myslenia, patrí v Grécku Platón, Aristoteles, v Ríme Cicero a Quintilianus.
Dôležitý výcuc :o):
- Platón nadväzoval na presvedčenie svojho učiteľa Sokrata, že človek sa stáva dobrým poznávaním. Sokrates používal pri učení metódu rozhovoru – žiaci odpovedali na jeho vhodne volené otázky – žiaci touto metódou dochádzali k nájdeniu správnej odpovede ako by sami. Podľa Platóna bola výchova rozumu najvyšším cieľom, cieľ tiež videl v jednote krásy a dobra. Pre novorodenca Platón požadoval výživu materským mliekom – pasívne pohyby kojenca, ktoré sú pritom prevádzané napomáhajú k prekonávaniu detského strachu, zabezpečujú duševnú rovnováhu. Od 3-rokov k telesnej výchove pristupuje výchova morálna, ktorá vyžaduje, aby sa deťom prostredníctvom bájok, básnických diel vštepovali myšlienky z mravnej stránky dokonale. Hrami napodobňujúcimi zamestnanie dospelých sa má dieťa pripravovať na svoju budúcu činnosť. Po 6-roku sa deti rozdelia na 2 skupiny podľa pohlavia – ženy a muži musia mať rovnakú možnosť ďalej sa vzdelávať a dosiahnuť v budúcnosti rovnaké postavenie v spoločnosti.
- Aristoteles pre výchovu najmenších má základný význam utváranie návykov. Dieťa sa má od narodenia otužovať vodou, aby si navykalo na chlad. Do 5-tich rokov sa má deťom dopriať dostatok pohybu pri hrách a rozličných zamestnaniach – nemožno ich však preťažovať ťažkými prácami a učením. V hrách majú deti možnosť napodobňovať rôzne práce, ktorými sa v dospelosti budú zaoberať. Od 5-tich do 7-dmich rokov sú deti prítomné na vyučovaní ako pasívni účastníci a odo 7-mich rokov sa na ňom zúčastňujú už aktívne.
Výchova v stredovekej feudálnej spoločnosti
Vznik kresťanstva – opieralo sa o učenie Ježiša Nazaretského o rovnosti ľudí a odporu proti násiliu. Rozklad otrokárskeho poriadku vyvolalo nové ekonomické a spoločenské vzťahy – základný rozpor medzi pánom a otrokom vystriedal rozpor medzi pánom a poddaným, medzi bohatstvom cirkevnej hierarchie a chudobnými veriacimi. Postavenie poddaného sa do postavenia otroka líšil – jeho pán nemohol zabiť, premietlo sa to aj do postavenia detí – aj keď sa narodilo neduživé, nikto ho nesmel usmrtiť. Spoločenská nerovnosť sa prejavila rozdielnou výchovou detí rozličných spoločenských tried. Triedne rozdiely sa ospravedlňovali božou vôľou a výchova smerovala k upevňovaniu feudálneho poriadku. 2 typy výchovy:
- ideál mnícha – cieľ: dosiahnuť blažený posmrtný život, naplnený usilovnou prácou a vierou v boha.
- ideál stredovekého rytiera – šľachta, od rytiera sa nepožadovala učenosť, ba ani gramotnosť.
Kresťanstvo v prvom štádiu svojho vývoja upevnilo rodinu prostredníctvom vzájomnej lásky a úcty k dieťaťu. V rodine mal vedúce postavenie muž – pán domu, žena a deti ho museli poslúchať, prevažovalo autoritárstvo=ochudobnenie citových väzieb, vzájomné odcudzenie detí a rodičov.
Deti vyšších vrstiev mali dojky a vychovávateľky – prostredníctvom nich si osvojili základy náboženskej a mravnej výchovy, oboznamovali sa so svojím okolím. Deti nižších vrstiev vyrastali v biede, bez tejto opatery, hlavným zdrojom ich poučení boli skúsenosti nadobudnuté v stálom styku s prácou dospelých.
Vo výchove sa hlavný dôraz kládol na náboženskú vieru, ktorá je nadriadená rozumu a na duchovný rast na úkor harmonického rozvoja tela a ducha.
Výchova v období prechodu od feudalizmu ku kapitalizmu
V teórii i praxi humanistickej výchovy sa zdôrazňovali individuálne, sociálne i náboženské práva človeka. Oživoval sa ideál harmónie tela a ducha. Humanisti obhajovali práva ženy i dôležitosť manželstva a zdôrazňovali význam matky pre výchovu dieťaťa – vývoj dieťaťa sa sledoval od prenatálneho obdobia, telesné tresty sa kritizovali. Humánny zreteľ prenikal do všetkých zložiek výchovy.
Ján Amos Komenský – pedagóg, pokúšal sa odhaliť zákonitosti výchovy a vzdelávania. Jeho všestranné chápanie výchovy, jeho filozofia človeka a návrhy na nápravu celej spoločnosti boli vo vtedajšom čase utopické – veľké ocenenie v 20. storočí. Otázky novej výchovy riešil filozoficky – v spise Didaktika zdôrazňoval vzťah medzi utváraním človeka a jeho postavením v celku sveta. Tým naznačil, že vzdelávanie má pomáhať hľadať zmysel života. Preložil ju neskôr do latinčiny, čiastočne ju prepracoval, tak vznikla Veľká Didaktika. Obohatil ju ďalšími kapitolami, ktoré sa zaoberali organizáciou škôl, systémom škôl podľa veku detí od narodenia do 24 rokov. Ako prvú do nej zaradil „školu materskú“, t.j. sústavnú výchovnú starostlivosť o najmenších v rodine. Veľká Didaktika vyšla v roku 1657 v rámci súboru vychovávateľských prác Komenského.
Počas prvého pobytu v Lešne (1628 – 1641) Komenský rozvinul aj svoju filozofiu: nazval ju Pansofiou (všemúdrosťou) a uplatnil ju vo výchove. V spise Via Lucis, ktorý uvádza myšlienku sveta ako školy, predškolská výchova sa prvýkrát dostáva do širšieho plánu celospoločenskej nápravy. Tieto myšlienky rozviedol Komenský vo svojom najrozsiahlejšom spise Všeobecná porada o náprave vecí ľudských, v ktorej spolu s inými spismi písal od roku 1643.
Stále aktuálnou zostáva Komenského myšlienka, že s výchovou treba začať od prvých dní života dieťaťa. Na rozdiel od predošlých autorov, ktorí svoje názory na predškolskú výchovu vyslovovali nesústavne a okrajovo, Komenský urobil z predškolskej výchovy pevnú súčasť svojho systému výchovy detí, mládež i dospelých. Cieľ výchovy v predškolskom veku sa v základných črtách nelíši od všeobecného cieľa výchovy, ktorý smeruje k poznaniu sveta, ľudskosti a rozvoju celej osobnosti človeka. Cieľ predškolskej výchovy sa konkretizuje v obsahu telesnej, rozumovej, jazykovej a vôľovej výchovy i výchovy náboženskej, výchovy k činnostiam. Všetky výchovné zložky majú tvoriť jednota majú byť v súlade s vývinom dieťaťa. Výchova dieťaťa sa začína starostlivosťou o zdravý telesný vývin, Rozumová výchova je založená na rozvíjaní všetkých zmyslov a na priamom styku s vecami. S rozumovým vývinom je úzko spätí rozvoj reči. V jazykovej výchove detí do 6 rokov založenej na pozorovaní, vývinu detskej reči, Komenský venuje pozornosť správnej výslovnosti, intonácii, prízvuku a výraznosti. Pre výchovu rozumu a reči má základný význam detská činnosť. Najvhodnejším prostriedkom výchovy dieťaťa predškolského veku je hra, ktorá je rovnako dôležitá ako výživa a spánok. Zdôrazňoval, že hra má mnohostrannú funkciu: poznávaciu, citovú, sociálnu a estetickú. V hre možno jednotlivé prejavy dieťaťa spájať a harmonizovať ich. Hry sú prirodzeným prejavom detskej aktivity. Pri vhodnom stupňovitom usporiadaní sa môžu stať súčasťou prípravy na školu. Pri výchove najmenších mal Komenský ustavične na zreteli zdravie, harmonický vývin dieťaťa so stránky telesnej a duševnej. Vychovávatelia majú chrániť deti pred prílišným svetlom, silnými zvukmi, ale aj pred prudkou zlosťou, a naopak pred prílišným rozmaznávaním. K citovej vyrovnanosti detí prispieva ak žijú v radostnom a veselom prostredí, v ktorom sa ich spontánny vývin nehatí. Zamýšľal sa aj prípravou detí na školu. Jeho rady sa vzťahujú na prípravu z obsahovej stránky – čo sa deti majú učiť, aj zo stránky psychologickej – aby sa školy nebáli a tešili sa na ňu.
Vo Vševýchove navrhoval zakladať tzv. poloverejnú školy pre deti medzi 5-6 rokom kde by si pod dozorom početných žien navykali na pohyb medzi deťmi a na spoločné hranie. Najsústavnejšie sa výchovou najmenších Komenský zaoberal v Informatorium školy materskej. Aj keď uvažoval o materskej škole, mal namysli výchovu v rodine.
Výchova v období ranného kapitalizmu
Slovensko, ktoré bolo súčasťou Uhorska nebolo vystavené takým krutým protireformačným zásahom ako ostatné krajiny. Mohli sa u nás rozvíjať protestantské školy, uplatňovali sa v nich výchovné princípy Komenského a pestovala sa čeština, ktorá bola v tých časoch spisovným jazykom evanjelických Slovákov. Slovenskí študenti mali možnosť študovať aj na zahraničných univerzitách, kde sa oboznamovali s osvietenskými myšlienkami a podľa nich rozvíjali vlastné pedagogické teórie.
Daniel Lehocký – výchovu malých detí zaradil do celkového programu ľudovýchovy. Jeho kniha O moudrém a křesťanském vychovávaní dítek…- zaoberá sa všestrannou výchovou a vzdelávaním detí vidieckeho obyvateľstva, zdôrazňuje sa v nej dôležitosť výchovy od útleho detstva, kedy sa rozvíjajú zmysly, najmä pri hre. Na výchovu v prvých rokoch nadväzuje výchova detí v škole až do ich voľby povolania po 15. roku života.
Výsledky úspešnej buržoázie revolúcie v 17. stor. v Anglicku našli uplatnenie v diele J. Locka – jeho chápanie výchovy bolo triedne, zatiaľ čo deti vládnucich tried mali mať individuálnu výchovu, pre deti pracujúcich požadoval zriaďovať pracovné domy, kde sa mali stravovať, vychovávať, vzdelávať a pripravovať na prácu. Cieľom výchovy detí príslušníkov bohatého meštianstva a šľachty bola výchova gentlemana=človek charakterný, tolerantný, uhladený, poznávajúci občianske záležitosti. Vo výchove najmenších požadoval od vychovávateľov, aby neustále pozorovali deti, vývin ich zmyslového vnímania, sklonov a vlastností. Ako lekár zdôrazňoval starostlivosť o zdravie, o telesný rozvoj a otužovanie. Veľký dôraz kládol na detskú hru v každom veku dieťaťa.
Rouseau – odmieta koncepciu dieťaťa ako malého dospelého, keďže každý vek sa vyznačuje istými znakmi a potrebami, treba hľadať takú výchovu, ktorá by im zodpovedala. V jeho koncepcii ide o oslobodenie dieťaťa z pút racionalizovanej spoločnosti a utváranie ľudskej osobnosti s plne rozvinutými individuálnymi črtami a s právom na život, ktorý je v súlade s prírodou.
Predškolská výchova v období rozvinutého kapitalizmu
Keď v dôsledku priemyselnej revolúcie kapitalizmus vstúpil do ďalšieho štádia vývoja a stal sa svetovou ekonomickou sústavou, zvýšili sa nároky na vzdelanostnú úroveň pracujúcich tried. Súčasne vznikli pedagogické teórie, ktoré sa usilovali upevniť doterajší spoločenský poriadok.
Už v období prechodu od feudalizmu ku kapitalizmu boli v krajinách západnej Európy pracujúce matky nútené zverovať svojich najmenších do cudzej starostlivosti. V čase matkinej neprítomnosti sa o deti starali staršie chudobné ženy, ktoré ich opatrovali za malú úhradu vo svojej často jedinej miestnosti. Vo Francúzsku ich nazývali „dozorňami“
Od začiatku 19. stor. vnikali inštitúcie nového typu – opatrovne, detské školy a škôlky. V nich sa o deti nie len starali, ale ich aj učili. Najvýznamnejšiu vzorovú inštitúciu tohto typu vytvoril reprezentant utopického socializmu Robert Owen – jednu z ciest k zlepšeniu života priemyselného robotníka videl vo výchove. V roku 1809 vytvoril školskú inštitúciu, ktorej súčasťou bola i škola pre najmenších. Jej cieľom bolo odbremeniť pracujúcich rodičov od starostlivosti o deti a deťom umožňovať pobyt v zdravom a kultúrnom prostredí, kde by mali možnosť všestranne a rozvíjať. Podľa jeho vzoru inštitúcií verejnej výchovy najmenších vznikali podobné zariadenia v Anglicku.
Zavedenie školského vyučovania a nové zariadenia v opatrovniach sa v 20. rokoch minulého storočia pokladali za prínos, keďže do istej miery nahradzovali základnú školu – deti tu nadobudli elementárne vzdelanie a mohli ísť pracovať do továrne.
Wilderspinova kniha o predškolskej výchove chudobných detí podnietila zakladanie predškolských zariadení na území R-U a ovplyvnila koncepciu prvých opatrovní na Slovensku a v českých krajinách. Prvým verejným zariadením pre deti predškolského veku na území Československa bola opatrovňa v BB, zriadená v r. 1829, ďalšie opatrovne vznikli v r.1830 v BA, 1832 v TT. V Trnavskej opatrovni pôsobil ako učiteľ Anton Rehlingen, ktorý napísal spis nazvaný Opatrovňa malých detí – v ňom sa opieral o svoj denník zachycujúci prácu tejto opatrovne. Hlavnou úlohou nebolo vyučovanie, ale mravná výchova. Rehlinger odmietal preťažovanie detí množstvom poznatkov – namiesto vyučovania počtov zavádzal príravné počtové cvičenia, deťom doprial veľa pohybu vonku na čerstvom vzduchu a veľký význam pripisoval spevu ako prostriedku rozvíjania estetického citu a harmonizácie detskej osobnosti. Veľa pozornosti tiež venoval jazykovej výchove.
Prvými predškolskými zariadeniami v českých krajinách boli opatrovne, ktoré vznikali na území dnešnej Prahy – opatrovňa na Hrádku a v Karlíne, otvorené 1832. Ich výchovný program sa mal riadiť návodom pre viedenské opatrovne. Prvý správca a učiteľ v hradeckej opatrovne bol Ján Svoboda – vypracoval nový výchovný systém, ktorý zverejnil vo svojom diele Školka, čili … – obsahovala systém učiva metodicky spracovaný do 57 cvičení a doplnení prísloviami, porekadlami, mravnými ponaučeniami, zahrnul sem tiež základy čítania, písania a počtov. Spracoval v Škôlke metodiku výchovnej práce nielen s deťmi predškolského veku, ale aj metodiku elementárneho vyučovania pre mladší školský vek.
České opatrovne v 30. – 40-tych rokoch boli typom súkromnej dobročinnej inštitúcie, v ktorej deti z chudobných rodín dostali najnevyhnutejšiu výchovnú starostlivosť a základy vzdelania. Svoboda postupoval správne, keď zaviedol pojem škôlka, lebo názov opatrovňa už nevystihoval skutočnosť, nešlo totiž iba o opatrovne detí, ale už o začiatky školského vyučovania.
V histórii európskej inštitucionálnej výchovy škôlky boli novším typom ako pôvodné zariadenia na dozeranie na deti a prvé opatrovne s čisto sociálnym poslaním. Ale aj ony boli s postupujúcim vývojom prekonané – koncom 30. rokov vzniklo nové predškolské zariadenie – „Detská záhradka“- predurčila ďalší vývoj predškolskej výchovy na mnoho desaťročí. Zakladateľom a tvorcom detských záhradok bol nemecký pedagóg Friedrich Fröbel. Detská záhradka bola prvým stupňom jeho sústavy celoživotnej výchovy založenej na národnej myšlienke. Vytvoril teóriu hry, ktorá sa pokúša vysvetliť všetky stránky detskej hry v jednote so všestranným a harmonickým vývinom dieťaťa. V 1839 Fröbel spolu s prvým kurzom pre vychovávateľov malých detí založil Ústav pre hru a zamestnanie, kde sa denne na niekoľko hodín schádzalo asi 50 detí, aby sa pod vedením kurzistov hrali a zamestnávali hračkami a materiálom, ktoré pre ne sám vytvoril. Tu sa zrodila myšlienka, aby sa znovu život matky spojil so starostlivosťou o dieťa.
Rok 1848 znamenal pre české krajiny začiatok nastolenia kapitalistického poriadku. Školský zákon vydaný v roku 1869 bol významným krokom vpred. Zákon určoval povinnú školskú dochádzku od 6-14 rokov, obsahoval tiež ustanovenie o zriaďovaní učiteľských ústavov, o zlepšovaní sociálneho postavenia učiteľov, tiež konkretizoval ministerský výnos, ktorý diferencoval spoločenskú funkciu opatrovní a jaslí , a materských škôl. Úlohou opatrovní a jaslí bolo predovšetkým starať sa o deti. MŠ boli výchovné inštitúcie , ktorých úlohou bolo podporovať rodinnú výchovu tým, že budú prispievať k telesnému, zmyslovému a duševnému vývinu detí a pripravovať ich na školské vyučovanie. MŠ má byť pre všetky deti, bez ohľadu na zámožnosť rodičov, má byť bezplatná a má sa zriadiť pri každej dievčenskej škole – dievčatá sa v nej mali naučiť správne vychovávať deti a neskôr byť dobrými matkami.
O zriaďovanie MŠ v Prahe sa zaslúžila Mária Riegrová-Palacká. České mestské jasle sa stali prototypom zariadenia verejnej výchovy pre najmenšie deti ľudových vrstiev – podľa ich vzoru sa v našich krajinách zakladali podobné zariadenia.
Prvá pestúnka Barbara Ledvinková – svoju odbornú prípravu učiteľky prehĺbila štúdiom skúseností z práce v MŠ v Paríži a v Nemecku.
Domáce tradície, ktoré nadväzovali na dielo Komenského a rozvíjali ho, nepôsobili na MŠ priamo, ale sprostredkovane cez Svobodu a jeho pokračovateľov. Komenského myšlienky sa však viac ako vo výchovnej koncepcii MŠ uplatňovali v rodinnej výchove, a to najmä na Slovensku.
Predškolská výchova v období imperializmu
V posledných desaťročiach 19.stor. sa začal prechod od kapitalizmu, ktorý priniesol veľké zmeny v spoločenskom živote, rodinu, školu, výchovu. Ako odpoveď na nové spoločenské požiadavky sa zrodilo hnutie za reformu školy a výchovy, ktoré na prelome 19. a 20. stor. rozvinulo v priemyselných krajinách Európy a v USA. Vzniklo ako protest proti zastaranej škole, propagovalo slobodu dieťaťa a prispôsobenie jeho výchovy potrebám života buržoáznej spoločnosti. Významnou reprezentantkou reformného hnutia bola talianska lekárka Mária Montessoriová, bojovníčka za emancipáciu žien a uznanie práv dieťaťa. Z jej návrhov na reformu všetkých stupňov škôl mal najväčší ohlas jej systém výchovy detí predškolského veku. Začala ho rozvíjať v Dome detí, ktorý bol založený pre deti robotníckych vrstiev v r. 1906 v Ríme. Vedeckou pedagogikou rozumela výchovnú metódu, ktorá sa opiera o výsledky exaktných vied a používa vedecké metódy pozorovania a experimentu. Snažila sa, aby výchova v MŠ bola založená na racionálnom základe a na slobode dieťaťa.
Predstaviteľkou úsilia o reformu MŠ na Morave bola Süsová, ktorá zriadila reformnú MŠ v Brne a vypracovala výchovný program založený na názore, že v predškolskom veku stojí na prvom mieste starostlivosť o úspešný telesný vývin dieťaťa. Dôležité miesto sa ponecháva detskej hre-voľnej i riadenej, odmieta sa doterajší školský spôsob práce (rozvrh hodín), zavádza sa voľný časový režim – prispôsobený zodpovedajúcim situáciám, ročnému obdobiu, nálade detí …
Predškolská výchova v buržoáznom Československu
Vznik Československej republiky v r. 1918 – jasle a materské školy zostali po prvej svetovej vojne poväčšine obecnými zariadeniami a zariadeniami mestskej správy spolkov a iných inštitúcií. Od roku 1925 sa zriaďovali štátne materské školy pri obecných školách v pohraničí a v národnostne zmiešaných oblastiach. Rozvoj siete predškolských inštitúcií podstatne závisel od politického zamerania miestnej správy a od konkrétnych podmienok.
Rovnako ako predtým neexistovali všeobecne platné smernice, ktoré by určovali obsah výchovnej práce. V MŠ sa naďalej pracovalo podľa osnov, ktoré boli pre jednotlivé zariadenia alebo skupiny škôl individuálne. Osnovy boli rámcové, stručné – výber látky iba odporúčali a ponechávali voľnosť pri voľbe metódy. Kládli dôraz na rozmanitosť detskej činnosti.
Naliehavo pociťovaná potreba ďalšieho sebavzdelávania a potreba zvyšovať úroveň výchovy v materských školách viedla v r. 1933 školskú správu k založeniu Študovne učiteliek materských škôl hlavného mesta Prahy – teoretické problémy predškolskej výchovy sa ti spracúvali najmä metódou zovšeobecňovania skúseností najlepších učiteliek. So svojimi spolupracovníčkami preverovali didaktický materiál M. Montessoriovej, Fröbla.
I keď MŠ v buržoáznej ČSR zostala mimo školskej sústavy a jej pedagogický význam vládnuce kruhy podceňovali, dosiahol sa pokrok tak vo výchovnej koncepcii materských škôl, ako aj vo vzdelaní ich učiteliek.
Socialistická predškolská výchova v ČSR – vývoj školstva a predškolských zariadení
- 5. apríl 1945 – v Košiciach vyhlásený program prvej vlády národného frontu Čechov a Slovákov – Košický vládny program. Pri budovaní zariadení predškolskej výchovy sa sústreďovala pozornosť najmä na materské školy s celodennou starostlivosťou, v ktorých deti trávili väčšinu dňa a kde sa aj stravovali.
- Júl 1945 – manifestačný zjazd učiteľov – ukázala sa nevyhnutnou zabezpečiť vysokoškolské vzdelanie aj pre učiteľov materských, ľudových a meštianskych škôl. Splnilo sa to vydaním zákona o pedagogických fakultách 1946.
- Vznik ľudovodemokratického ČSR – rozkvet predškolskej pedagogiky. Narastal počet zamestnaných žien, ktorým bolo potrebné pomôcť pri zabezpečovaní starostlivosti o najmenšie deti. Z iniciatívy a starostlivosti národných výborov sa budovali najmä materské školy, a to úpravou a rozširovaním doterajších zariadení. Pre prvé povojnové roky je charakteristické nielen rozširovanie siete predškolských zariadení, ale aj úsilie o novú kvalitu výchovnej práce.
- 21. apríl 1948 – Zákon o základnej úprave jednotného školstva. Podľa neho bola vytvorená bezplatná a pre všetku mládež povinná jednotná základná deväťročná škola. Materské školy prvýkrát v histórii zaradili do školskej sústavy – dovŕšil sa proces zoštátnenia predškolských inštitúcií. Začali sa zriaďovať MŠ pri nemocniciach, detských liečebniach a ozdravovniach, zaviedol sa jednotný názov materská škola. Základy zákona položil Zdeněk Nejedlý – jeho chápanie predškolskej výchovy sa zakladá na úcte k dieťaťu a na úsilí poskytnúť mu čo najlepšie podmienky na plný rozvoj.
- 1953 vydané Dočasné osnovy pre materské školy, ktoré boli po preverení a úpravách v r. 1955 zavedené do praxe ako OSNOVY PRE MŠ – obsahovali požiadavky, ktoré musí splniť učiteľka pri výchove detí a naznačovali metodický postup, boli záväznou smernicou pre výchovnú prácu v celom štáte. Vytyčovali tiež výchovné úlohy, určovali obsah a rozsah vedomostí, zručností a návykov, ktoré si deti jednotlivých vekových skupín mali osvojiť.
- 15. december 1960 Národné zhromaždenie ČSSR schválilo zákon o sústave výchovy a vzdelávania, v ktorej jednotlivé stupne a druhy škôl na seba nadväzujú a tvoria jednotný výchovno-vzdelávací systém. Podľa neho sa predškolská výchova vzťahuje na deti do 6 rokov. Okrem samostatných jaslí a MŠ sa začali budovať spoločné zariadenia jasle a MŠ
- 1960 vydané Osnovy výchovnej práce pre MŠ – cieľ: poskytnúť deťom všestrannú výchovu, konkretizovali požiadavky vo všetkých výchovných zložkách (vo výchovnej, telesnej, rozumovej, mravnej, pracovnej, estetickej).
- 1967 nový Program výchovnej práce v jasliach a MŠ – bol určený pre celý predškolský vek od narodenia do 6 rokov.
- 1978 nový program výchovnej práce pre jasle a MŠ, ktorý bol normou pre výchovu detí v predškolských zariadeniach do r. 1985.
Vývoj predškolskej pedagogiky
Rozvoj praxe vo výchovných inštitúciách kládol zvýšené nároky na teóriu predškolskej výchovy. V predškolskej pedagogike sa podobne ako v ostatných vedách prejavil proces špecializácie a diferenciácie – vydelili sa ako samostatné disciplíny – pedagogika predškolského veku, teória rodinnej výchovy, metodika jednotlivých výchovných zložiek a história predškolskej výchovy. Všetky sa rozvíjali na spoločnom ideovom základe marxisticko-leninovského učenia v závislosti od školského, sociálneho a kultúrneho vývoja spoločnosti.
Významnou črtou pri rozvíjaní socialistickej predškolskej pedagogiky bolo spojenie s praxou, so životom a výchovou dieťaťa v predškolských inštitúciách a v rodine.
Vznikli aj mnohé publikácie:
- z knižných: metodické materiály pre jasle, príručky pre materské školy z oblasti hry a výchovných zložiek
- z časopiseckých: Predškolská výchova – odborný časopis, vznikol 1961 spojením časopisov Predškolní výchova a Materská škola. Ďalej časopisy Rodina a škola, Pedagogika..
Pre rozvoj teórie predškolskej výchovy v ČSR prinášajú významné podnety konferencie a semináre. Prvá celoslovenská konferencia učiteliek materských škôl bola usporiadaná v r. 1957.
Aby do materských škôl mohli dochádzať deti nielen zdravé, ale aj postihnuté rozvinula sa sieť špecializovaných tried a materských škôl pre deti vyžadujúce si osobitnú starostlivosť.
Zdroje:
- Antológia z dejín predškolskej pedagogiky – Ričalka, M., Pšenák,J.
- Štátne a školské dokumenty o predškolských zariadeniach, školské zákony, legislatíva